pár drobných článkov a fotiek z môjho pobytu v Japonsku:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Slzy v tichosti

22. září 2010 v 21:03 | Amantia Aceracea M.L. |  SHORT STORIES
Krátky výplod unavenej mysle... :)


Zazvonil telefón. Rozospato som sa za ním natiahla. Nečakala som, že by mi niekto mohol zavolať. Už dlho zostával telefón ticho, čo sa týka skutočných volaní. Celkom ho ovládli SMS-ky a prezváňania. Tentoraz však nepochybne zvonil a ja som odpovedala.

"Neplačeš, však?" tá otázka ma zaskočila. Hneď mi bolo jasné, čo sa deje. Zase mala zlé sny, ale ja som s tým nemohla vôbec nič urobiť. Nemohla som vstúpiť do jej snov a ovplyvniť ich, aby sa stali veselšími. Miesto toho ju prenasledovali nočné mory, ktoré jej kradli spánok a znepokojovali jej myseľ ešte viac. Celé to už bol zamotaný kruh. Obavy o svojich blízkych len viac podnecovali jej podvedomie, aby produkovalo sled zlých snov. Zdalo sa, že z toho stavu nebolo úniku. Žiadne presviedčanie, ani milé, povzbudivé slová, vôbec nič nepomáhalo. Ani obrátiť všetko na žart sa nevyplatilo. Nič sa nemenilo a zlé sny sa objavovali zas a znova. A keď som sa stala ich súčasťou, začali doliehať aj na mňa. Pretože ich nesmierna symbolika a obraznosť mi nedávali pokoja.

"Nie, samozrejme, že neplačem. Je mi fajn a tebe?" bola to len malá lož a ešte k tomu pre dobrú vec. Musím zostať silná... Ale ako dlho to ešte dokážem? Vzala som na seba túto úlohu celkom dobrovoľne. Chrániť ju na jej zatemnenej ceste. Čo na tom, že ona sama žiari jasným svetlom lásky a dobroty, keď všetko okolo nej sa jej zdá pohltené temnotou? Dokáže sa s takou ochotou postarať o druhých, len aby sa ostatní mali dobre, a sama pritom v duši narieka, bojí sa a vidí, čo zlé sa môže jedného dňa prihodiť. Zbytočné starosti o život tých, ktorí sú jej blízki. Zbytočné, pretože väčšina z nich je na tom pomerne dobre a tešia sa dobrému zdraviu. Neohrozuje ich nič iné než ostatných bežných ľudí. Pochopiteľne, títo ľudia sú pre ňu najdôležitejší v živote, takže má právo na určitú starosť. Avšak prečo upriamovať svoju myseľ na to, čo sa môže stať, keď teraz sme spolu a žijeme v radosti?

"Neboj sa, bude to lepšie. Choď si oddýchnuť, určite si unavená," hovorím jej, a zároveň sebe. Tiež som unavená, a to aj napriek dostatočnému spánku. Zobudiť sa ráno vyspatá a oddýchnutá je len vzdialeným snom a nezáleží na tom, koľko hodín spím. Vyčerpáva ma každodenné cestovanie. Vyčerpáva ma neskutočná osamelosť v duši. Avšak aj to je cesta, ktorú som si sama zvolila. Byť silná, byť osamelá... A prečo vlastne?

"Ak budeš plakať, tak ťa zbijem."

Pekná vyhliadka, len čo je pravda. Nevedela som, čo na to odpovedať, tak som sa len zasmiala do telefónu. Prvýkrát ma to znepokojilo. Druhýkrát trochu zabolelo. Viem, že máš o mňa starosť. Viem, že ma nechceš stratiť. Ako však môžeš povedať čosi takéto, keď moja duša plače? Musím zostať silná. Pred tebou, pred mamou, pred kamarátmi i pred kolegami. Silná a osamelá, pretože len osamote si môžem sňať masku a poplakať si... Nie je to však príjemný plač. Ničí a vyčerpáva. Ako veľmi by som sa chcela stúliť do náručia priateľa a nechať sa uhojdať, učičíkať! Aspoň raz ukázať, ako veľmi som bezbranná a občas aj bezradná. Nechcem viac, len nechať iného utíšiť moju nevysvetliteľnú bolesť... Preto tam sedím a čakám... na teba... Čakám, že vysušíš moje slzy, ktoré zatiaľ padajú celkom ticho a nehlučne, bez svedkov. Čakám na teba, pretože ty dokážeš pochopiť moju bolesť a smútok. Ale čakám márne, pretože ty mi nedovolíš odhaliť moju slabosť. Chceš ma vidieť šťastnú a preto mi nedovolíš plakať. A čím bližšie sa ku mne dostávaš, tým ďalej pred tebou utekám, len aby si nevidela moje slzy. Len aby som pre teba zostala tou silnou oporou, ktorú potrebuješ.

"Neplačeš, však?"
"Nie. Mám sa dobre, vďaka."

FIN.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama