pár drobných článkov a fotiek z môjho pobytu v Japonsku:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Flames Out Of Control 1

23. října 2010 v 19:39 | Amantia Aceracea M.L. |  MAJSTER ZRKADLO
Útek lesom sa nezdaril... ani pre Yana, ani pre Ruana...


MRZÁK

Ruan Taketh vyzrel von oknom. Nevidel takmer nič iné len kmene a konáre stromov ovešané sviežimi listami. Ako by aj mohol vidieť niečo iné, keď hľadel z okna jedného domca v lesnom meste Strany. Len z diaľky k nemu doliehali hlasy neviditeľných elfov. Vedel, že sú kdesi pod ním, ale on sa nechcel nakláňať, aby na nich pozrel. Nechcel ich vidieť a nechcel ani, aby oni videli jeho. Odvrátil sa od okna. Jeho návšteva v Strany konečne končila a bol čas na návrat domov. Otvorili sa drevené dvere a dnu vcupitala štíhla dievčinka.
"Rilla Ruan, Váš brat Vás už čaká dole," oznámila mu.
Mlčky prikývol a rukou jej pokynul, aby odišla. Nechcel, aby ho videla pri chôdzi. Pevnejšie zovrel v pravej ruke paličku a opierajúc sa o ňu, pomaly dokrivkal k dverám. Každým krokom mu pravou nohou vystrelila ostrá, prenikavá bolesť. Lekár vravel, že časom to odznie, no krívať bude už asi do konca života. Pekná to vyhliadka pre osemnásťročného mladíka.

Po schodoch zišiel len skackaním a pridržiavaním sa zábradlia. Dole ho čakal brat Nathiel. Plavé vlasy mal zviazané do chvosta. Vážnymi zelenohnedými očami pozoroval svojho mladšieho brata. Chcel mu podať pomôcť, no Ruan podráždene odmietol. Vyšli z domu, rozlúčili sa s rillom Daenthom, ktorý ich hostil a staral sa o nich počas Ruanovho liečenia.
Do koča museli Ruana zdvihnúť. Keď si sadol na sedadlo, bol v tvári od hanby celý červený. Nathiel si sadol vedľa neho a dal pokyn kočišovi, nech vyrazí. Mali pred sebou dlhú cestu. A podľa všetkého tichú, lebo Ruan sa nechystal hovoriť. Len zamračene hľadel cez okienko do lesa, do Lesa Nádeje. Akú nádej však poskytol ten les jemu a jeho priateľom?

"Nie je to až také zlé, Ruan," snažil sa ho povzbudiť Nathiel, ale neúspešne. Ruan mu uštedril zlostný úškrn a vyprskol vo výsmešnom smiechu, aký uňho predtým nebývalo počuť.
"Nie? Iste vieš, ako sa cítim."
"Bolesť odznie," Nathiel ticho zopakoval slová liečiteľa. Mal strach, že Ruan zatrpkne a utopí sa v sebaľútosti. "Nemáš to ľahké, ale nemusíš hneď prskať po priateľoch."
"Nie si môj priateľ, Nathiel Takeh. Si môj brat."
Nathiel mlčal. Nebol si celkom istý, či ho Ruan týmto vyhlásením postavil vyššie alebo nižšie. Z jeho tónu však akosi cítil nepriateľstvo. Nechcel doňho zapárať komentovaním jeho priateľov. A podľa Ruanovej zamračenej tváre usúdil, že pokračovať v rozhovore by znamenalo hádať sa. Teraz si želal, aby po Ruana prišla radšej Lesthe. Tá by si hádam so zraneným bratom poradila lepšie než on.

Cesta Lesom Nádeje viedla po brehu riečky Sokolienky. Zurčala veselo a snažila sa prehlušiť dupot kopýt a hrkotanie kolies koča. Ozvalo sa zaerdžanie koňa a Ruan sa poplašene strhol. Ten zvuk ho vytrhol z jeho úvah a vrátil ho späť do bolestnej reality. V nohe mu pulzovala bodavá bolesť. Všimol si, že Nathiel naňho pozorne hľadí. Zamračil sa na brata.
"Čo tak pozeráš?" zavrčal a opäť pozrel von do lesa.
Nathiel len bezmocne zavrtel hlavou a pohodlnejšie sa oprel o sedadlo v koči. Toto bude vskutku dlhá cesta.

Ruana po jeho zranení previezli do neďalekej osady Lesných elfov, trochu ho ošetrili a poslali k liečiteľovi v Strany, do najväčšieho lesného mesta elfov lesa. Ten sa oňho dôkladne postaral a spravil všetko, čo bolo v jeho silách. Ruana však po niekoľkých dňoch zmohla horúčka, v ktorej sa zmietal dva dni. Zranenie bolo vážnejšie, než sa sprvu myslelo. Nešlo len o pohmoždeninu na stehne a niekoľko škrabancov. Do rany sa dostala nejaká infekcia a horúčka bola dôsledkom zápalu. Liečiteľ presedel u Ruana celé hodiny a chlapcovi sa konečne uľavilo. Bolo však jasné, že noha mu viac nebude pracovať tak ako predtým.

Plavovlasý mladík to znášal ťažko. Mal pocit, že každý hľadí naňho, zazerá ako pomaly krivká chodbami domca, kde sa zotavoval. Preto radšej nevychádzal von a vyhýbal sa ostatným. A stále nevedel, čo sa vlastne stalo s Yanom a ostatnými tulákmi. Nathiela sa spýtať nemohol. Dobre poznal jeho názor na partiu, ku ktorej sa pridal, a zvlášť jeho názor na Yana Flarsena. Neupieral mu jeho kvality umelca, no prízvukoval, že ten tulák je viac zlodej než bábkar a vždy ním zostane. Možno mal pravdu, ale to nič nemenilo na tom, že to bol Ruanov najlepší priateľ. Dúfal, že sa mu podarilo uniknúť, hoci ho zároveň trochu mrzelo, že ho v lese nechal a šiel ďalej bez neho. Hlupák, napomenul sa ostro v duchu. Tak by ho predsa chytili. Nemohol sa poňho vrátiť, nesmel. To by som predsa ani nechcel. Prečo však nedal o sebe ani len vedieť? To v Ruanovi vyvolávalo strach o priateľa - čo ak ho nakoniec chytili? Lenže Yan bol tulák, rovnako ako ostatní. Nevedel - a ani oni sami to presne nevedeli - kam ich cesty povedú. Prečo by sa mali ozvať, pozdraviť svojho druha? Odchádzali a znovu prichádzali a medzitým nebolo nič. Taký bol ich štýl a Ruan trochu posmutnel pri tej myšlienke. Ak sa chcel niečo dozvedieť, musí si ich nájsť sám. Lenže s takouto nohou ich nikdy nedostihne!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama