pár drobných článkov a fotiek z môjho pobytu v Japonsku:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

The Mirror 1

23. října 2010 v 19:46 | Amantia Aceracea M.L. |  MAJSTER ZRKADLO
Ani odsúdenie a trest Yana nezmenili... zatiaľ nie...


MAJSTER ZRKADLO

V jednom nemenovanom meste na severozápadnom pobreží Eluahu sa po dlhom čase opäť objavili tulácke stany a ich divokí, farebne odetí obyvatelia. Látkové či drevené visacie tabule oznamovali návštevníkom, čo môžu uvidieť: ohybných artistov, hltačov a pľuvačov ohňa, divadlo ma rôzne témy, spevákov a hudobníkov, tanečníkov (ne)tradičných tancov, akrobatov na koňoch, cvičené zvieratá... všetko od výmyslu sveta.
Ale osamelú dievčinu v nenápadných hnedých šatoch zaujalo niečo celkom iné. Zo všetkých ponúkaných atrakcií jej do očí padol stan pokrytý oranžovo-červenými vzormi. Na látke točiacej sa okolo tyče sa skvel ozdobným písmom napísaný pútač: Namaľujem váš portrét. Nitamith Mirrith.
Poodhrnula vstupný záves a nazrela dnu do šera s príchuťou pomaranča. Najprv si nikoho nevšimla. Až keď sa za ňou záves pomaly upokojil a vrátil sa na svoje miesto a ona vykročila ďalej, doľahol k nej z pravého rohu, na ktorý od dverí, pochopiteľne, nevidela, zvonivý hlas: "Mirrien, máš to?"

Muž, podľa hlasu určite veľmi mladý, sedel za jednoduchým dreveným stolíkom a čosi písal, alebo snáď kreslil. Skladacia stolička mu iste neponúkala dostatočné pohodlie, ale on bol už asi zvyknutý.
Jediným zdrojom svetla bola olejová lampa. Ďalej bola v stane ešte jedna stolička, rad vankúšikov pohodených na farebnom kuse koberca. Z celtových stien hľadeli dole tváre neznámych mužov, žien, detí, zvierat, ale našli sa i vyobrazenia krajín a miest. Všetky zachytené citlivou rukou Majstra Zrkadla.
Keďže nesmelá návštevníčka neodpovedala, mladý muž sa otočil. V jeho čiernych, jasných očiach sa na malý moment mihol záblesk prekvapenia. Rýchlo sa však otočil späť k svojim veciam na stole a tvrdo zahlásil: "Je mi ľúto, dnes nekreslím."
"Prosím," zaševelili pery mladého dievčaťa ticho, ale túžba bola jasne počuteľná a nástojčivá. "Len jeden obraz, majstre, pre mňa. Neviem, kedy sa mi opäť podarí dostať sa k tulákom."

Mladý majster sa k nej opäť otočil s pobaveným úškrnom na perách. Nebol krásny, ale i tak pôsobil očarujúco. V tomto pološere sa vynímal ako prízrak, jemný a nebezpečný zároveň, samotná podstata, čo vypĺňala priestor a dávala mu jeho neodmysliteľnú charakteristiku, jeho tvár.
Nebol veľmi vysoký a jeho štíhlosť sa zdala byť až prílišnou chudosťou. Avšak ladný krok, ktorým sa blížil k neodbytnej dievčine, hovoril o rýchlosti a presnosti, čo sa skrývali v jeho zdanlivo krehkom tele. Mal oválnu, úzku tvár s výraznými lícnymi kosťami a ostrým, trochu dlhším nosom. Silne červené pery mal tenké a teraz zvlnené v úsmeve, čo prechádzal do jeho podmanivých očí mandľového tvaru. Zvýrazňovalo ich tenké, ale krásne klenuté obočie. Pleť mal nesmierne svetlú, líca sčervenené a popri tvári sa mu vlnili ohnivé vlasy. Červeno-oranžové dlhé pramene mu padali až na ramená.
Odetý bol v oranžovej košeli s veľkým výstrihom do V s jemnými volánikmi okolo. Mal ju zakasanú do čiernych nohavíc, ktoré mu v páse sťahoval široký kožený opasok. Bol bosý.

"Takže slečinke sa zažiadalo dobrodružstva?" nebolo v tom nič zlomyseľného a tichá návštevníčka sa slabo usmiala v odpoveď. Zastal pár krokov od nej, premeral si ju od hlavy po päty.
Obyčajná dievčina, asi nie z veľmi významného rodu, možno dcéra obchodníka. To hovorili jej jednoduché šaty s úzkym vrchom a širokou sukňou. Avšak na hrudi sa jasne skvel strieborný náhrdelník a v rozpustených hnedých vlasoch mala vsunuté perlami zdobené sponky.

Majster Zrkadlo ukázal rukou na hromadu vankúšov a vyzval ju, nech sa usadí. Zatiaľ si zo stola vzal papiere, tužku a nôž. Pritiahol si stoličku, položil na ňu olejovú lampu a druhú umiestnil kúsok doprava od svojho modelu.
"Obvykle vytiahnem celtu, aby som mal dosť svetla," vysvetľoval svoje počínanie trochu neobvykle.
"A prečo tentoraz nie?" spýtala sa dievčina, z ktorej už opadla nesmelosť a upokojila sa.
Majster jej pozrel do tváre, zhodnotil dopad svetla a žiarivo sa usmial. "Vám viac pristane tajomná žiara ohňa."

Dievčina sa trochu začervenala a sklopila zrak. Majster sa usadil neďaleko nej na vankúš a oprel sa o stoličku. Prv, než začal kresliť, si nožom ostril tuhu. Deva sa zatiaľ rozhliadala po stane a úzkymi, mierne zošikmenými očami hltala všetko, čo našli.
"To všetko ste namaľovali vy?"
Majster na ňu pozrel od svojej práce a nemo prikývol s nič nehovoriacim úsmevom na perách.
"Seba ste prečo nikdy nekreslil?" zaujímala sa.
"Nikdy som to nechcel," odpovedal s pokrčením ramien. "Kreslím iných." Odložil nôž a opäť sa nadlho zahľadel do jej tváre.
"Kam sa mám pozerať?" spýtala sa s úsmevom a oči sa jej ešte viac zošikmili.
Majster zdvihol ruku, v ktorej držal ceruzu na pravo od svojej hlavy. "Sem."

Dlho pozoroval svoj objekt a skúmal každý jeden rys, každý bod na jej tvári. Bola štíhla, ale tam, kde mala byť zaoblená sa vynímali plné ženské tvary. Okrúhlu tvár teraz zdobil jemný, zasnený úsmev jej plných pier. Hnedé vlasy jej padali do tváre a zakrývali mierne zašpicatené uši. Pleť mala svetlú, nos drobný a neveľmi výrazné obočie. Len jej živé, hrejivé oči farby zeme jej dodávali akýsi lesk nezvyčajnosti.
Na papier naniesol prvé čiary. Tuha sa kĺzala po papieri a zanechávala za sebou tmavú stopu. Za zvuku píšťaly, husieľ a bubnov, čo sem doliehali zvonka a miešali sa s tlmenými hlasmi a výkrikmi, sa čoskoro vynorili z prázdneho bieleho sveta dve mandľové oči, zošikmené a úzke, nad nimi tenké obočie a koreň nosa uprostred. Majster však nepokračoval ďalej. Pozorne sa zahľadel dievčine do očí a zhodnotil začiatok svojho diela.

"Stratili ste niekoho blízkeho?" opýtal sa náhle, položil ceruzu a prstami jemne pohladil obraz na papieri. Dievčina neodpovedala, len sa viac sústredila na bod, ktorý jej zraku určil Majster Zrkadlo. "Ublížili vám tí, čo vás mali milovať a chrániť?"
Dievčina to už dlhšie nevydržala. Prudko zažmúrila oči a zatriasla hlavou. Hnedé vlasy jej zakryli tvár. Keď opäť vzhliadla, v očiach sa jej leskla vlaha slaných sĺz. "Máte maľovať, nie sa vypytovať," pripomenula mu smutne.

Na to majster vstal, papiere nechal ležať na zemi a prešiel k nej. Pohladil ju po tvári, prstami jemne prešiel po jej obočí a obkreslil zaoblené hrany lícnych kostí. Zavrtel hlavou. "Nemôžem vás nakresliť. Dnes nekreslím."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama