pár drobných článkov a fotiek z môjho pobytu v Japonsku:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

X ~ten is no different~

15. dubna 2011 v 20:04 | Amantia Aceracea M.L. |  VÍZIA TVOJEJ SMRTI
"Death takes the good, too good to stay and leaves the bad, too bad to take away."

15.04.2011, piatok

Chlad katedrály sa vpíjal aj do mňa. Kľačala som pri katafalku obtiahnutom čiernym súknom. Tam, v tej bohato vyrezávanej truhle ležal môj obraz v zrkadle, moje milované dvojča. So zopätými rukami som ronila slzy a modlila sa k neznámemu bohu. Zdvihla som oči k tým nemým, chladným sochám nado mnou, k vysokým oknám s farebnými mozaikami, čo prepúšťali zvláštne upravené lúče svetla presne na tvár môjho brata. Vstala som, aby som na neho naposledy pozrela, prv ako mi dám bozk na rozlúčku. Ale v tej truhle neležal môj brat! Bola som tom ja a môj manžel pokladal na moju truhlu smútočný veniec a kyticu bielych ruží. Chcela som kričať, povedať im, že žijem, ale nemohla som sa ani pohnúť. Ťažké veko mi zakrylo výhľad a ja som padla do tmy. Ozval sa zvuk, ako keď niekto škrtne zápalkou a postupne sa opäť rozjasnilo. Nado mnou sa skláňal muž v čiernej maske.

"Chcel som len teba, ale ty ich všetkých ťaháš so sebou. Koho mi ešte venuješ? Kedy mi ho dáš?"


* * *

Po tvári jej stekali slzy. Bol to tichý, bolestný plač, dusila v sebe vzlyky, aby neprebudila sladko spiaceho manžela vedľa seba. Vykĺzla spod pokrývky a vyšla do pracovne. Zavrela za sebou dvere, stúlila sa do kresla zababušená do teplej deky a dala voľný priechod svojmu žiaľu.

Cítila sa zodpovedaná za bratovu smrť. Keby sa nepokúšala utiecť pred svojimi snami, možno mohla jeho smrti zabrániť. Ale ona chcela nájsť ľahkú cestu von z toho utrpenia a zmätku. Preto sa im otočila chrbtom a poslala ho rovno do smrti. A teraz? Zjavne chceli len ju, ale ona sa im nechcela podriadiť. Preto jej brali tých, na ktorých jej záležalo? Najprv jej manžel... zarazila sa. Nie, veď on predsa stále žil. Jeho smrť prežívala len vo svojich snoch, v skutočnosti dýchal a mal sa pomerne dobre. Sprvu si myslela, že je to vízia jeho smrti. Teraz si už tak istá nebola. Tie sny ju miatli čoraz viac, trpela nimi a postupne, pomaly zabíjali jej dušu. To po ňu si išla smrť. Lenže prečo? A kedy príde?

Vytiahla zo stolíka svoj zošit, kam si zapisovala všetky nočné mory. Otvorila prvú stranu. Začalo sa to vo februári, v piatok jedenásteho. Ten dátum neveštil nič dobrého. Postupne prešla všetky, každý jeden sen a snažila sa nájsť niečo, čo ich okrem smrti spájalo. Ten zvláštny muž v čiernom, v klobúku a s tvárou za maskou. Kto to mohol byť? Prečo tak veľmi bažil po ich smrti? Po jej smrti?

"To pred ním celý čas utekáš," šepla zošitu, ale myslela svojho manžela. "Zo začiatku si pýtal teba, ja som sa len prizerala. Tvojou smrťou mne ubližoval. Až nakoniec si povedal, že taká rana nestačí. Vzal mi môjho brata, môj obraz v zrkadle. A teraz ide po mne. Tak akú rolu v tom hráš ty?"

Trinásť rán, kým zomrieš. Tá veta jej udrela do očí. Trinásť bolo zlé číslo. Nosilo smolu. Jeho súčtom bola chladná štvorka, ktorá dýchala smrťou. Trinásť rán. Ak je každý sen jednou ranou pre jej dušu, už jej nezostávalo veľa času. Pokiaľ sa chcela zachrániť, musela rýchlo rozlúštiť tú skrytú správu za všetkými snami. Musela prísť na spôsob, ako zvrátiť svoj osud. Keby vtedy nezaváhala, možno mohla zachrániť i svoje dvojča. Teraz už bolo neskoro na to myslieť. Sklamala, nenašla pre nich cestu. Teraz sa musela pokúsiť zachrániť aspoň seba a svojho manžela. A čas sa krátil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama