pár drobných článkov a fotiek z môjho pobytu v Japonsku:
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

XI ~el(e)ven hunter~

22. dubna 2011 v 22:04 | Amantia Aceracea M.L. |  VÍZIA TVOJEJ SMRTI
"Death cancels everything but truth."

22.04.2011, piatok

Bežal si tmavými ulicami a občas si sa obzrel za seba. Nikoho nebolo vidieť a predsa bolo zrejmé, pred kým tak splašene utekáš. Nezastavuješ. Nemôžeš. Zastať by znamenalo istú smrť. Zahol si za ďalší roh, prebehol si cez cestu a takmer ťa pritom zrazilo auto. Našťastie sa ti podarilo včas uhnúť a nestratiť priveľa času. Ponáhľal si sa ďalej. Vedela som, kam tak uháňaš. Späť ku nám domov, do bezpečia môjho náručia. Ak by si aj mal v pätách smrť, vždy je lepšie čakať na ňu s niekým, koho miluješ, s niekým, komu môžeš veriť a koho srdce bije práve pre teba.


Lenže moje srdce už nebilo. Zomrelo s mojím obrazom v zrkadle. Bezcieľne som prechádzala po našom byte. Každé jedno zrkadlo bolo rozbité a prázdne, okná zatiahnuté. Nikde nebolo možné zahliadnuť vlastný obraz. Chodila som hore a dolu a čakala na teba, kým dobehneš a v tvojich stopách smrť.

Asi si stratil kľúče, pretože si zazvonil. Došuchtala som sa k dverám, stlačila kľučku a pozrela na teba. Uškrnul si sa na mňa. Bol to zvláštny pohľad. Mala som pocit, že v tej chvíli si ma prestal milovať. Bola som len zbytočnosť, ktorej si sa musel zbaviť. "Je čas," vyriekol si a na tvár si si nasadil čiernu masku, na hlavu soložil klobúk. Víchor z cudzieho, chladného sveta rozvial tvoj dlhý, tmavý kabát, spod ktorého si vytiahol dýku. "Musíme ísť."

* * *

Bolo snáď toto možné?!

Prudko dýchajúc, posadila sa na posteli a úkosom pozrela na svojho manžela. Cez okno im do izby padalo biele svetlo svitania a menilo tmu na šero, všetkému dodávalo mäkké hrany, topilo ich v neistých tieňoch. A presne také tiene sa vkradli do jej duše.

"Prečo ma zabíjaš? Prečo ma nechávaš zas a znovu prežívať tvoju smrť? Bála som sa o teba a v skutočnosti, to ty ma celý čas ničíš? Prečo? Bože, prečo ma tak veľmi nenávidíš?!"

Plakala a jej plač zobudil jej manžela. Pokúsil sa ju vziať do náručia, ale ona sa mu vytrhla a s krikom od neho ušla. Obviňovala ho zo všetkých nočných môr a dokonca i zo smrti jej brata. On, hoci ho to poriadne rozrušilo, predsa jej pokojne a dôrazne dohováral cez zatvorené dvere. Prosil ju, aby nebláznila, aby tým snom neprikladala taký dôraz. Chápal, že smrť jej brata ju ničila a že mala strach. Navrhoval, aby spoločne zašli za lekárom a poradili sa, čo ďalej. Už to trvalo príliš dlho a len sa to zhoršovalo. Museli s tým predsa niečo urobiť. Inak...

"Inak to bude koniec nás oboch. Zlatko, počuješ ma?"

Áno, bude to koniec nás oboch. Ale kto z nás pôjde prvý? Koho z nás si smrť zavolá? Myslela si, sediac schúlená v kresle. Za posledné týždne to bola jej obvyklá poloha takto nad ránom, keď sa zobudila po hrozivom sne. "Povedz mi, že to nie je pravda," zaprosila, keď vstávala, aby odomkla dvere do pracovne. Jej manžel pomaličky otvoril, prešiel k nej a vzal ju do náručia.

"Never tomu, miláčik. Všetko vyriešime a zase to bude dobré. Prosím, vráť sa ku mne, bojuj s tým. Nenechaj nejaké predstavy, aby nás obrali o šťastie. Dohodnem termín a pôjdeme k špecialistovi. Uvidíš, všetko bude v poriadku."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama